Nevyhnutne si ubližujeme

Každý vieme z vlastnej skúsenosti, že aj keby sme sa sebepoctivěji snažili zdôrazňovať vo vzťahu pozitívne veci, v behu každodennosti sa stáva, že druhému ublížime alebo ho niečím urazíte.


Niekedy je dôvodom to, že o ňom málo vieme, a tak sa nevyhneme občasnému šliapnutie na kurie oko

Inokedy preto, že nám práve nie je dobre a bijeme okolo seba hlava nehlava. Inokedy zasa preto, že sme sa nevedomky dotkli jeho boľavého miesta. Ďalších možných dôvodov je dostatok.

Láske škodí, ak nemáme žiadnu možnosť tieto ublíženia napraviť. Rozchod je často bodkou za dlhým radom neodpuštěných urážok a krívd. Navonok sa možno skoro nič neprejavilo, ale v duši zostali otvorené rany, na ktoré láska časom zašla.

Problém je, že čas sám rany nevýhodou

Ono príslovie o čase hojacemu všetky rany snáď môže platiť, ak ide o maličkosti, alebo keď už s človekom, ktorý mi ublížil, nemám nič spoločné. Ale čo rany, ktoré mi uštedril blízky človek, partner, partnerka? Môžem sa samozrejme pokúšať zabudnúť alebo prechádzať urážky mlčaním a robiť, ako by sa nič nestalo. Kto to skúšal, vie, že to aj tak nejde. Je to ako prikladať obväz na ranu, ktorú sme dostatočne neošetrili. Takáto rana sa zle hoja, alebo sa nehojí vôbec a mokvá, alebo sa zahojí tak zle, že po nej zostane jazva, ktorá bolí pri najmenšom dotyku.

Tým sme sa dostali k prvej základnej podmienke správneho zaobchádzania s urážkami, krivdami a ďalšími ranami

Nemôžeme ich zahojiť tým, že je zatajíme. Ľudia predchádzajúcich generácií sa o to pokúšali, najmä ženy. Často sa tým viacmenej zničili a ochoreli, či už psychicky, či fyzicky. Týmto spôsobom sa stále prejavovala ich potreba, aby si okolie všimlo ich pocitov. Lepšie než pokúšať sa ignorovať pocity urážky je vyjadriť ich. Samozrejme môže mať zmysel kriticky refl ektovat možnosť vlastnej nadmernej citlivosti a prípadne sa v tom korigovať. Ale určite nemá zmysel podozrievať sa z precitlivenosti a zamlčovať niečo, čo pociťujem ako urážku alebo krivdu. Pocit tým nezmizne, ale zostane vo vzťahu a bude mu škodiť.

Podobne nevhodný spôsob, ako zaobchádzať s urážkami, je ospravedlnenie vinníka slovami ako napr:?

Ja som ti predsa nechcel ublížiť!? Isteže to vo väčšine prípadov bude pravda, veď si naozaj zvyčajne neubližujú zámerne. Mnoho ľudí si však myslí, že vetička? Ale to som predsa vôbec nechcela!? odstráni existenciu toho, čo sa stalo. Lenže taká ospravedlnenie znie ušiam toho, kto sa cíti urazený, ako odopretie oprávnenosti jeho pocitov! Nemá ho nič bolieť, pretože ten, kto ho zranil, to urobil nerád. Nezriedka z toho povstáva spor s novými urážkami, pretože postihnutý má pocit, že druhý nie je ochotný rešpektovať jeho pocity. Tým sme sa dostali k druhej podmienke alebo zásade hojivého nakladania s urážkami: Je potrebné brať vážne skutočnosť, že druhý sa cíti urazený alebo ublížený. Môžem odporučiť nasledujúce stanovisko: O tom, či som druhému ublížil, alebo nie, nerozhoduje, či som to chcel, alebo nechcel urobiť, ale čo som vyvolal; či už činom, alebo naopak tým, že som niečo neurobil.

V prvom rade je teda potrebné vzdať sa márnych pokusov poprieť alebo zarezervovať to, čo sa stalo

Hovoril som zatiaľ o podmienkach, pretože je jasné, že splnenie týchto predpokladov ešte neznamená vyliečenie spôsobené rany.

Ako sa teda lieči urážky, krivdy a iná ublíženia? Povedal by som, že pre vyrovnanie sa s nimi má vo vzťahu význam päť aspektov v rôznych súvislostiach av určitom poradí. Sú to: 1. hovoriť o veci, 2. pochopiť, o čo ide, 3. uznať, že to tak je, 4. odpustiť, 5. odčiniť urážku.

Nevyhnutne si ubližujeme


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky