Som lesba. No a čo?

Že sa mi páčia dievčatá a klasický model rodiny pre mňa nie je, som zistila až pomerne neskoro. Už na strednej škole som síce mala zvláštne stavy, kedy ma spolužiačky zaujímali viac než chlapci, ale vtedy som si to ešte nechcela pripustiť.


Odvahu spoznať, aká naozaj som, som dostala až na vysokej škole

Predsa len gymnázium som študovala v pomerne malom meste, kde sa polovica ľudí poznala, a nijako som nestála o to, aby si na mňa všetci ukazovali. V Plzni už to ale bolo iné - úplná anonymita, zoznamovanie so spolužiakmi, ktorí o sebe navzájom nič nevedeli. Aj štúdium pedagogiky som síce začala vzťahom s chalanom, ale po pol roku mi to nedalo a zabrúsila som na zoznamku pre lesbičky. Na môj inzerát, kde som opísala vlastnú neistotu a túžbu nájsť svoje pravé ja, odpovedalo skoro dvadsať žien, ale len niekoľko priložilo aj fotku. Nakoniec som si vybrala tú, ktorá sa mi páčila najviac, a dohovorili sme sa na stretnutie.

S Martinou sme si hneď padli do oka

Bola o dvanásť rokov starší a ja ako vyľakaní dievča po maturite som k nej od začiatku zbožne hľadela. Prvé stretnutie bolo rozpačité, po pár pohároch vína som sa ale uvoľnila, a keď ma potom Martina skusmo pobozkala, vedela som, že toto je to, čo chcem. Ešte ten večer sme skončili u nej doma a prvýkrát som zažila, čo je to skutočný pôžitok zo sexu. S mužskými náprotivkami som síce orgazmu dosiahla, ale bolo to čisto fyzické potešenie bez hlbších emócií. Milovanie so ženou mi prinieslo aj akýsi duševný rozmer, ktorý mi doteraz chýbal.

Náš vzťah trval štyri roky

Martina ma naučila veľa nielen o láske medzi ženami, ale o živote vôbec. Nakoniec sme sa v pokoji rozišli, zamilovanosť vyprchala a obe sme chceli zažiť ešte niečo iné. Po škole som sa vrátila späť do rodného mesta a po krátkom extempore s mužom som opäť s pomocou internetovej zoznamky stretla ďalšie dievča. Kvôli jej žiarlivosti nám to dlho nevydržalo, ale vzťah s ňou už nebol tajomstvom. Rodinu som postavila pred hotovú vec - proste som Hanku jedného dňa priviedla domov a predstavila ju ako svoju priateľku.

Otca nemám, ale matka ma svojou reakciou milo prekvapila

Po počiatočnom šoku sa vyjadrila v tom zmysle, že hlavné je, aby som bola šťastná.
So súčasnou priateľkou žijem tri roky. Pochádza tiež z nášho mesta, ale postretli sme sa úplne náhodou v Prahe. Dosť nás pobavilo, že sme spolu leta chodili do školy a vôbec "to" o sebe nevedeli. Petra je prvá, s ktorou sa na verejnosti vodím za ruku, objímam a bozkávam. Nerobíme to nijak okázalo alebo naschvál, jednoducho ako akýkoľvek iný zamilovaný pár.

Reakcie ľudí sú rôzne

S vyložene zlým správaním sme sa ale nikdy nestretli, skôr na nás občas civí ako na exotickú zver, výnimočne sa pohoršene odvráti. Myslím, že v tomto to majú chlapi horšie - predsa len u žien so objímanie a bozky berú ako niečo normálne. Poslednou dobou tiež uvažujeme o dieťati, ale zatiaľ netušíme, akým spôsobom si ho zaobstarať. Ani jedna si nevieme predstaviť, že by sme ešte spali s nejakým mužom, a umelé oplodnenie je pre nás zakázanej. Možno sa pokúsime o adopciu, ale tu čakám erdžanie úradného Simla obzvlášť hlasné.

Nemôžem povedať, že byť lesbou je skvelé, alebo naopak, že by som hneď menila za heterosexualitu

Beriem svoju orientáciu ako fakt, rovnako ako napríklad to, že mám modré oči. Som si vedomá toho, že žijem v dobe, kedy je spoločnosť čím ďalej viac tolerantní, a tak nemám dôvod nič skrývať. Len v práci som ešte nič nepovedala - učím na základnej škole a nie som si istá, či by niekto z kolegov alebo rodičov nemal námietky, že učím deti, akokoľvek neopodstatnené to je ...

Som lesba. No a čo?


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky