Som na dne. Môj syn je narkoman

Pre matku nemôže byť nič horšie, ako keď vidí, ako sa jej vlastné dieťa ničí, a nedokáže mu nijako pomôcť. S manželom už mnoho mesiacov bezmocne prihliadame drogovej závislosti nášho syna.


Všetky snahy o pomoc zlyhávajú av rámci zachovania vlastného rozumu i zdravie nevyhnutne speje k jedinému. Vydedení dieťaťa je pre mňa ale takmer to isté, ako keby som ho zabila.

Som na dne. Môj syn je narkoman

Stále dokola sa sama seba pýtam, kde sme urobili chybu. Známi, priatelia i odborníci, s ktorými sme sa radili, ma presviedčajú, že nikde, že dieťa môžete vychovať akokoľvek dobre, ale niekedy to jednoducho nestačí. Lenže ja tomu neverím. Nie je predsa možné, aby chalan, ktorý je spokojný a šťastný, siahol dobrovoľne po drogách?

Možno sme nemali mať jedináčika. Lenže ja sa proste na viac detí vtedy necítila. Mali sme málo peňazí a sotva uživili nás tri. A keď sa nám začalo konečne dariť lepšie, už bolo neskoro

Že by všetko začalo tam?

Pritom si nemyslím, že by sme Davida nejako prehnane starala a zahŕňali ho "opičie láskou". Naopak. Báli som sa, aby sme z neho nevychovali rozmazleného solitér, a tak som sa - aj keď to bolo ťažké - snažila o neho nebáť a nechať ho voľne dýchať, hoci som si samozrejme každý deň hovorila, preboha, veď mám len jeho.

Zakaždým, keď lietal vonku s chalanmi, som tŕpla

Aby sa mu niečo nestalo, ale aj s manželovou pomocou sa mi darilo držať strach na uzde a zalepovať rozbité kolená a utierať detské slzy mlčky, bez výčitiek a prosieb. Dávid bol navyše podnikavej a zvedavé dieťa, takže bolo ľahké ho nadchnúť takmer pre čokoľvek. Cez víkendy sme jazdili na výlety po Česku, keď bol starší, začal chodiť na rôzne krúžky. Skúšal futbal, tenis, kreslenie aj hru na gitaru. Nebol vyložene talent na niektorú činnosť, ale bavilo ho všetko a všetko mu po nejakom čase obstojne šlo.

Problémy začali až na strednej škole

Po celú základnú školu s ním žiadne problémy neboli. Zlom nastal vo chvíli, keď prešiel na strednej. Dostal sa na štvorročné gymnázium a začal dochádzať do susedného mesta. Prvý rok ešte išiel, lenže potom sa dostal do ťažkej puberty a škola bola to posledné, čo ho zaujímalo. Predtým mal známky priemernej a zrazu mu hrozilo prepadnutie hneď z niekoľkých predmetov. S manželom sme dohovárali, prikazovali, vyčítali, prosili, ale bolo vidieť, že náš názor a želania sú to posledné, čo ho zaujíma.

"Musíme to obdobie jednoducho vydržať, zaťať zuby a dúfať, že ho to prejde," hovoril rozumne môj muž pri večerných bojových poradách pri stole. Lenže David sa zhoršoval čím ďalej viac, dokonca si nás niekoľkokrát zavolali do školy, pretože mal neospravedlnené hodiny. Na naše otázky, kde v tú dobu bol, nedokázal odpovedať.

Nakoniec prestal učenie úplne zvládať a učitelia nám odporučili

Aby sme ho z gymnázia vzali a poslali na nejakú inú strednú školu. A tak začal chodiť na takzvanú integrovanú v rovnakom meste. Síce si za to mohol sám, my sme sa snažili mu nič nevyčítať, ale napriek tomu sa správal, ako by to bola naša chyba, ako by ho to ponižovalo.

K novej škole od začiatku začal nekompromisný prístup - nechodil do nej prakticky vôbec

Netušili sme to skoro dva mesiace, nikto nám to nedal vedieť! Riaditeľ si nás zavolal až po takej dobe, aby nám oznámil, že náš syn je v dobe školy často vídaný s pochybnou partiou rôzne po meste a rozhodne nerobia veci, ktoré by sa nám páčili.
Prvýkrát neprišiel domov

Pozerali sme na neho šokovaní, a keď večer David dorazil, udreli sme na neho. "Vraj miesto školy couráš s nejakou partiou po meste, pijete, fajčíte a správate sa ako zviera," neudržal sa manžel. Dávid na neho len tupo zízal, a potom pokrčil ramenami. "No a čo?" To už Zdeňkovi povolili nervy a vrazil mu facku. Syn sa len uškrnul, zaliezol k sebe do izby a odmietal sa s nami baviť.

A potom už to šlo rýchlo, vôbec sme nestačili sledovať, ako sa to stalo

David najskôr "iba" pil alkohol a fajčil, potom prešiel na marihuanu a než sme sa nazdali, vyskúšal ďalšie drogy, o ktorých sme nemali ani potuchy. Spočiatku sa mu to darilo tajiť a ešte celkom zvládať. Videli sme, že je mimo, ospalý a alebo naopak príliš živý, ale inak sa zdal v poriadku.

Lenže potom prvýkrát v noci neprišiel domov

Bola som od strachu bez seba. Volali sme mu, telefón nebral. Žiadne jeho kamarátmi sme nepoznali - od tej doby, čo bol na novej škole, trávil čas výlučne s tou partiou z mesta, v ktorej sme nikoho nepoznali. Nakoniec sme zavolali na políciu, ale tí nás presviedčali, že pátrať po skoro dospelom chalanovi, ktorý nie je v desať večer doma, je nezmysel.

Nevydržali sme to, vzali auto a išli ho do susedného mesta hľadať sami. Bolo to neuveriteľná náhoda, ale Davida sme naozaj našli chvíľu potom, čo sme nazdařbůh začali prechádzať ulicami. Ležal u popolníc za jednou predajňou potravín a bol úplne bez seba. Dovliekli sme ho k autu a odviezli do nemocnice. Tam ho doktor prezrel a vyhlásil, že opité a zdrogované ľudí bohužiaľ liečiť nevie, a vykázal nás preč! Bola som z toho v šoku. Davida sme doma uložili do postele a ja nad ním sedela, kým sa neprebral. Vôbec nič si nepamätal!

Okráda vlastný rodičia

Snažila som sa s ním rozprávať, vyzvedieť, ako k droge prišiel, čo to bolo, prečo to urobil ... ale len mlčal a alebo hovoril nezmysly. Potom asi mesiac bol pokoj, než sa situácia opakovala znova - večer opäť neprišiel domov. Tentoraz sme ho hľadali márne celú noc. Až neskoro večer prišiel domov sám - špinavý, zapáchajúci, s neprítomným výrazom. Kým manžel kričal, ja plakala. Dávidovi bolo všetko jedno.

Dnes už je asi jedno, prečo drogy vôbec skúsil, kto mu je prvý raz ponúkol ...

ale prepadol im. Zobrali sme mu vreckové, ale bolo nám jasné, že za neho by si pervitín rovnako nekúpil. Ako si peniaze obstarával, sme zistili po tom, čo sa nám začali doma strácať bankovky z peňaženiek. David chodil domov čoraz menej - len preto, aby sa najedol, správal sa k nám zle a skúšal z nás ťahať peniaze. Nedali sme mu nič, a tak začal kradnúť aj veci z bytu. Raz som prišla domov a chýbala televízia!

Zo školy ho medzitým vyhodili, lenže tiež medzitým "oslávil" (ktovie kde) osemnáste narodeniny a my už sme s ním nič nezmohli. Nakoniec sme s manželom vyhľadali odborníka v sociálnej poradni, a ten bol nekompromisný: "Odstrihnúť, vyhodiť, nepomáhať. Musí chcieť sám. Takto vás úplne zničí, vybieli vám byt a kvôli droge bude schopný všetkého. Bolí to, ale ak je v tomto stave, musíte myslieť predovšetkým na seba. "

Je to asi štrnásť dní, čo sme naposledy skúsili s Davidom porozprávať

Striedali sme sa doma a boli v pohotovosti na telefóne, aby druhý chytro prišiel, až sa ukáže. Potom sme zamkli, aby nemohol utiecť, až sa s ním dáme do reči, ako poslednou dobou robil, a pokúšali sa mu vysvetliť, čo sa deje. Ja skoro mlčala, nedokázala som vlastnému dieťaťu povedať, že musí od nás preč. Manželovi sa triasol hlas. S Davidom to ale ani nepohlo, myslím, že vôbec nevnímal, čo mu hovoríme. Zaujímalo ho jediné, aby sa dostal von. Od tej doby sme ho nevideli, ale v byte bol, keď sme boli preč. Zmizli ďalšie veci.

Pre manžela je to posledná kvapka, aby vymenil zámky. Čaká len na môj definitívny súhlas, ja to ale stále nedokázala. Aj keď viem, že je to asi jediné, čo teraz môžeme robiť ...

Som na dne. Môj syn je narkoman


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky