Nevesta nám bráni vídať sa s vnúčatami. Tak sa o ne bojí!

Na babičkovskú rolu som sa veľmi tešila. Obdobie medzi tým, kedy vlastné deti odrástli a odišli z domu, a narodením prvej synovej dcéry, bolo pre mňa také prázdne. Keď prišla na svet Adélka, bola som šťastím bez seba.


Predstavovala som si, ako mladým pomáham, drandím s kočiarom, strážim, čítam rozprávky, kupujem hračky ... Chcela som byť tou hodnú rozmaznávajúce babičkou, na ktorú sa vnúčatá teší. Lenže moja nevesta nechce, aby som sa s nimi vídala! Vraj by som ich skazila ...

Nevesta nám bráni vídať sa s vnúčatami. Tak sa o ne bojí!

Môjmu synovi Lukášovi je tridsaťpäť rokov, jeho žene Karolíne o tri roky menej. Manželia sú štyri roky, spoznali sa v práci - obaja sú učitelia. Karolína mi vždy pripadala trochu afektovaná, ale vychádzali sme spolu celkom dobre a hlavne som videla, ako ju Lukáš miluje, takže som bola šťastná, že našiel tú pravú.

Ešte pred svadbou si spolu zaobstarali starší domček na dedine pár kilometrov od nášho mesta. Kým ho rekonštruovali, bývali u nás. Bolo to celkom zložité obdobie, náš byt nie je nijako veľký, museli sme si v kadečom vyjsť v ústrety

S Karolínou sme sa trochu stretávali hlavne v kuchyni.

Ja som, priznávam, ešte taká tá stará škola. Mám rada poctivé jedlo, klasickú českú kuchyňu, nie nejaké moderné vymoženosti. Kdežto Karolína je typická moderná žena, ktorá sa zaujíma o všetky trendy. Aj Lukáš si z nej často robieval srandu, aby to s tou svojou bioválkou nepreháňala. Zakaždým zodpovedala, nech je rád, že jej raz poďakuje.

Krátko po svadbe, to už bola Karolína tehotná, domček dokončili a odsťahovali sa. Bola som aj celkom rada, predsa len už sme s manželom zvyknutí na svoj pokoj. O to viac som sa tešila, až nevesta porodí a budeme si užívať vnúčatká.

Nevesta má panickú hrôzu z infekcie

Že to nebude tak jednoduché, sa ukázalo okamžite po pôrode. Trvalo skoro tri týždne, než sme dostali povolenie prísť sa na malú Adelku pozrieť! Vraj aby sme nepriniesli nejaké bacily. Nevesta nám bábätko vôbec nepožičala do ruku, smeli sme sa na neho pozerať len do kočíka a to nám ešte začala pchať rúška. Našťastie Lukáš mal dosť rozumu, aby zasiahol. Aj tak sa na nás ale celú návštevu pozerala podozrievavo, ako by som boli pre novorodeniatko nejako nebezpeční.

Pričítali sme to vtedy rozbúreným hormónom a popôrodnom náladám. Až bude po šestonedelí, postupne sa to upokojí, prestane byť tak úzkostlivá, upokojoval ma manžel. Lenže sa mýlil. Karolínin strach - snáď až obsesie - postupne narástol do nevídaných rozmerov. O dieťa sa začala panicky báť

Aj Lukáš z toho bol nešťastný, nechcela k Adelke pustiť pomaly aj jeho.

Kedykoľvek sme chceli na návštevu, museli sme sa ohlásiť minimálne tri dni vopred, v byte potom zrejme prebiehali nejaké veľké manévre. Návšteva mala striktne vymedzený čas a pevne daný poriadok. Pozrieť do kočíka alebo do postieľky bolo všetko, čo sme smeli.

Nepatrné zlepšenie prišlo len v období, kedy boli Adelke dva roky a Karolína bola druhýkrát tehotná. Sústredila sa viac na blížiaci sa pôrod a čas od času nám dovolila, aby sme aspon povozili kočík. Neobišlo sa to ale bez milióna príkazov a povelov, čo a ako treba urobiť. Môjho muža to tak znechutilo, že vyhlásil, že na nejaké komandovanie vo svojom veku nie je zvedavý a že bude koč voziť, až sa nevesta spamätá. Ja som ale o kontakt s vnučkou nechcela prísť, a tak som vždy vzala auto, došla k nim a radšej počúvala polhodinovú prednášku, aby som si Adélku aspoň trochu užila.

Druhé dieťa situáciu ešte zhoršilo

Keď sa narodil Matyáš, vrátilo sa všetko do starých koľají. Dedko a babka sú potenciálne prenášačmi smrteľných chorôb, a tak za vnúčatami nesmie. Pretože pôrod Matyáša bol predčasný a strávil niekoľko dní v inkubátore, Karolína posadnutosť sa ešte zhoršila. Bábätko sme prvýkrát videli až po troch mesiacoch - cez sklo okna!

Keď nás odmietla pustiť ďalej, bolo to moc už aj na mňa, a snažila som sa dovnútra prebojovať. Dosť sme sa pohádali. My s mužom sme argumentovali, že žiadne dieťa ešte na kontakt s babičkou a dedom nezomrelo a že čím viac bude vnúčatá izolovať, tým náchylnejší k chorobám budú, až začnú chodiť medzi ľudí. Nevesta kričala, že výchova je jej vec a že či sa nám to nepáči, môžeme ísť.

Nič iné nám taky neostalo ... Bohužiaľ už dokázala tak zblbnúť aj Lukáša, že ten je na jej strane! "Mami, pochop to, jednoducho sa o ne bojíme. Keď budú staršie, zlepší sa to, "vykladá nám do telefónu, keď odmieta môj ďalší pokus o návštevu. Lenže ja tomu neverím. Ak je Karolína takhle posadnutá už teraz, s časom sa to podľa mňa bude len zhoršovať.

Nevidíme vnúčatá vyrastať

Nejde navyše len o jej strach z infekcie, ktorú by sme mohli zavliecť. Rovnako pristupuje treba k jedlu - nič iné, než čo má nálepku bio, by deťom nedala, a aj tak jej sitom neprejde každý výrobok. Keď som raz povedala, že chcem Adelke priniesť čokoládu, dostala hysterický záchvat. "Nič také moje deti nevezmú do pusy!" Kričala. Pri ďalšej návšteve mi chcela prezerať kabelku a nespustila ma na krok z očí, bála sa, že vnučke niečo podšoupnu tajne. Rovnako nekompromisný treba aj vo výbere materiálu oblečenia, kozmetiky alebo hračiek.

Pred niekoľkými týždňami to už presiahlo všetky medze. Keď sa mi ani po štvrťhodinovom telefonáte nepodarilo vyjednať návštevu, manžel mi vytrhol slúchadlo z ruky a zakričal do neho, že kým sa "tá hysterická osoba nezačne správať normálne, ani k nim nepáchne."

Mám pocit, že Karolína je rada!

Nemusí hľadať výhovorky, prečo k nim zase nemôžeme, je zavreté vo svojej ulite, do ktorej pustia len Lukáša - a mám pocit, že aj jeho skôr trpia. Som z celej situácie nešťastná - prichádzame o to najkrajšie obdobie, kedy vnúčatá rastú ako z vody. Vidím, že aj náš syn si uvedomuje, že to nie je v poriadku, ale drží s manželkou. Nemôžem mu to vyčítať, je to tak správne, ale mal by jej dohovoriť. Pripadá nám, že toto už je skoro na návštevu psychiatra ...

Nevesta nám bráni vídať sa s vnúčatami. Tak sa o ne bojí!


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky