Najťažšie rozhodnutie: Ukončiť život jedného z mojich detí?

S manželom sme sa snažili o dieťatko viac ako päť rokov. Našou poslednou nádejou sa nakoniec stalo IVF (umelé oplodnenie). Vyšlo nám hneď na prvý pokus. Nemôžem popísať našu radosť.


Keď mi dva týždne po transfere vajíčok odobrali krv a oznámili: ste tehotná. Ďalšie prekvapenie nás čakalo pri prvej kontrole. Na ultrazvuku sa objavili dve malé bodky. Bola som tehotná s dvojčatami. Najťažšie rozhodnutie: Ukončiť život jedného z mojich detí?

Nevýslovná radosť

Tomáš, môj manžel, z toho bol najskôr trochu vydesený. Aj keď sme vedeli, že vzhľadom k umelému oplodneniu tu tá možnosť je, rovnako nás to zaskočilo. Tých rokov, čo sme sa snažili o bábätko a pomaly sa vzdávali nádeje, že budeme kedy nejaké mať, a teraz zrazu dve! Nemohli sme uveriť nášmu šťastiu. O to väčší strach ma zachvátil, keď som v 11 týždni zrazu začala krvácať. Ponáhľala som sa do nemocnice, ale ultrazvuk ukázal dve tlčúce srdiečka a ja bol ubezpečený, že je všetko v poriadku.

Podozrenie na syndróm

A potom sa to stalo. Screening v 12. týždni tehotenstva odhalil u jedného z našich detičiek obávanú abnormalite. Na zistenie Downovho syndrómu a ďalších vývojových chýb sa meria hrúbka presvietené časti na krku bábätka (odborne šijové prejasnenie). Mala by byť niečo okolo 2 mm. U jedného z našich bábätiek bola 1,6 mm, u toho druhého 8,3 mm. Bola som v šoku. Aj keď človek pozná príbehy postihnutých detí a vie o možnom riziku, nikdy si naozaj nepripustí, že by sa to mohlo týkať jeho.

Obavy potvrdené

Ďalšia návšteva lekára potvrdila naše najhoršie obavy. Bolo nám povedané, že jedno z našich detičiek veľmi pravdepodobne trpí chromozomálne vývojovou vadou - Downovým či Turnerovým syndrómom. Bola nám odporučená biopsia, ktorá by podozrenie definitívne potvrdila alebo vyvrátila. Biopsia však znamenala nechať sa pichnúť ihlou do brucha, do veľmi špecifického miesta, kde je uložená placenta dieťatka. V živote som nemala väčší strach.

Vaše bábätko nebude žiť

Výsledky boli devastujúce. Naše bábätko bolo postihnuté Edwardsovým syndrómom, chorobou, ktorá nie je zlučiteľná so životom. Doktor nám oznámil, že ak sa takéto dieťa vôbec narodí, nedožije sa v priemere viac ako 3 mesiace. Na jednu stranu nám bolo jasné, čo musíme urobiť, na stranu druhú sme sa stále nedokázali zmieriť s faktom, že necháme jednému z našich detí dobrovoľne zastaviť srdiečko. Boli to najhoršie dva týždne môjho života. V 16. týždni tehotenstva som podstúpila zákrok, ktorý jednému z našich bábätiek ukončil život. Bývala by to bolo dievčatko.

Prasknutá voda

Dva týždne po zákroku som bola v práci, keď mi zrazu akoby praskla voda. Letela som do nemocnice, kde mi to potvrdili. Našťastie to ale nebola plodová voda nášho zdravého dieťatka, ale toho, čo už nežilo. Mohla to byť reakcia na vykonaný zákrok, ale možno by k tomu došlo tak či tak a tehotenstvo by aj bez zákroku skončilo spontánne samo. Trochu mi to uľavilo od výčitiek.

Konečne pôrod. Mŕtveho aj živého dieťatka

Keďže som v sebe stále nosila obe deti - to zdravé i to už nežijúci, bola tu podľa lekárov 80% šanca predčasného pôrodu. V 31. týždni som zrazu začala silno krvácať. V nemocnici si ma nechali radšej cez noc, ale ultrazvuk neodhalil nič závažného, ​​srdiečko naše dieťatka bilo pravidelne a silne. Poslali ma domov s tým, nech sa šetrím a som čo možno najviac v pokoji. V 36. týždni ale prestalo naše bábätko rásť a čo sa vývoja (rastu a priberanie) týkalo, bolo 2 týždne pozadu. Môj doktor mi oznámil, že najistejšie bude ukončiť tehotenstvo čo najskôr a že na budúci týždeň by sme naplánovali pôrod. Ten večer mi ale začali kontrakcie a zhruba po troch hodinách som porodila našu milovanú Klárku. Ešte pred tým, než prišla na svet ona, som ale musela porodiť našu mŕtvu dievčatko. Sestra súhlasila s tým, že mi ju ukáže. Bola asi 10 cm veľká a celá scvrknuté. Rozhodnúť o jej živote bolo to najťažšie, čo som kedy musela urobiť, ale som si istá, že to bolo správne rozhodnutie.

Klárka bola maličká, mala len 2,4 kila, ale bola v poriadku

Po dvoch týždňoch v inkubátore sme išli domov už ako rodina. Dneska je jej šesť mesiacov a na svoj vek je stále trochu menšia, ale inak si vedie výborne. Každý deň si uvedomujeme, ako sme šťastní, že ju máme.

Najťažšie rozhodnutie: Ukončiť život jedného z mojich detí?


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky