Manžel ma sklamal. Po rozvode už som lásku nenašla

Svojho partnera spoznáte najlepšie až po svadbe. Zdá sa, že na tomto tvrdení naozaj niečo je. Aspoň ja mám pocit, že som si zobrala úplne iného chlapa, než do ktorého som sa zamilovala. Manželstvo skončilo rozvodom a odvtedy žijem sama. Už sedem rokov.


S mojím bývalým mužom sme sa zoznámili, keď mi bolo dvadsaťpäť

Mala som za sebou niekoľko pubertálnych lások a pár nevydarených "vážnejších" vzťahov, z ktorých som vždy odchádzala s presvedčením, že už sa nikdy nemôžem zamilovať, pretože všetci chlapi sú bezohľadní sebeckí prevíti. Jirka sa objavil ako blesk z čistého neba - a bola to láska na prvý pohľad. Vznášala som sa na ružovom obláčiku, pretože by som bola nikdy neverila, že také šťastie môže stretnúť zrovna ma: mať muža, ktorý ma má naozaj rád, zaujíma sa o mňa, o moje záujmy, nelieta za inými ženskými, nevysedává s kamarátmi v krčme.

Po dvoch rokoch ma Jirka požiadal o ruku a za ďalší rok sme sa naozaj vzali

Po svadbe sme si prenajali malý byt a ja už spriadala plány, ako čo najskôr našetriť na niečo vlastného. Lenže hneď počas prvého roka po svadbe sa s manželom začala diať nejaká premena. Dnes neviem, či to bolo tým, že sme spolu predtým nebývali a teraz sme zrazu boli pohromade stále, alebo ho tak zmenil samotný "inštitút" manželstva.

Ale z pozorného a vždy dobre naladeného chalana sa postupne stával hundroš a povaľač, ktorý pre ostrejšie slovo nikdy nešiel ďaleko

Nič mu nebolo dosť dobré, veci, ktoré ho predtým bavili, ho začali obťažovať. Voľný čas sme čoraz menej trávili spolu. Kino, divadlo, výlety na bicykli - nič z toho, čo sme spolu podnikali skôr, už ho nezaujímalo. Kedykoľvek som sa pokúšala s ním porozprávať, zavrčal len, že jediné, čo potrebuje, je teplé jedlo a pokoj. Dlho som všetko prehliadala a ospravedlňovala, pretože som myslela, že ide len o nejakú prechodnú fázu, ktorá zase pominie. Po dvoch rokoch sa nám navyše narodilo dievčatko, takže som dúfala, že jej príchod Jirkovi zdvihne náladu a všetko bude ako predtým.

Lenže naopak sa všetko ešte zhoršilo!

Je pravda, že som v tú dobu o seba príliš nedbala a všetka moja pozornosť sa točila okolo malej, ale Jirka sa mi ani nesnažil v niečom pomôcť a situáciu mi rozhodne neuľahčuje. Finančne sme na tom boli ako každá priemerná česká rodina, takže som pol roka po pôrode začala pracovať z domova a za ďalších pol roka sa vrátila do práce.

Potom nasledoval trojročný kolotoč, dennodenne to isté:

vstať, vyvenčiť psa, nakŕmiť Aničku, dopraviť ju do jaslí, neskôr do škôlky, ísť do práce, z práce, vyzdvihnúť malú, upratovať, variť, prať, žehliť - a to všetko s manželom, ktorý prišiel o prácu a zo samej nudy začal piť a naháňať ženské. Bývame v malom meste, a tak sa ku mne jeho excesy čoskoro doniesli. Že sa zabudne s chlapmi v krčme, to by som ešte bola schopná prehryznúť, ale čoskoro sa začal domov vracať s klasickými "trofejami", ako je rúž na košeli alebo blonďavé vlasy na svetri. A ani sa tým netajil!

"Pozri sa na seba, čo mi taky zostáva, keď mám doma takúto hrôzu?"

Oprel sa do mňa. Áno, nebola som v tú dobu zrovna miss, ale tiež som bola na všetko sama - a má vlastné osoba bola až tá posledná, na ktorú som mala čas. Poslednou kvapkou bolo, keď Jirka prišiel raz večer obzvlášť opitý, a pretože na neho nečakala teplá večera, dostala som facku. Prvý - a posledná. Druhý deň som išla a podala žiadosť o rozvod. Našťastie som nedopadla ako iné ženy, ktoré sú týrané, a našla silu odísť hneď, ako sa stalo násilie bežnou súčasťou našej domácnosti.

Uľahčil mi to aj fakt, že Jirka ma nijako nedržal

"Len si ťahaj," to bola jeho jediná reakcia. Našťastie sme nemali žiadny spoločný majetok - prenajatý byt sme pustili, ja som si našla nový, menší, kde máme s Aničkou svoj kľud. Jirka je stále nezamestnaný a alimenty asi nikdy neuvidím.

Od nášho rozvodu uplynulo sedem rokov

Od tej doby som nemala iný vzťah. Je mi štyridsať rokov a nečakám, že by to ešte niekedy bolo inak. Párkrát som sa s nejakým mužom stretla, vždy na odporúčanie kamarátok alebo známych. Zakaždým som bola znechutená. Chyba je asi viac vo mne - už dopredu sa na každého chlapa pozerám s podozrením a nedokážem na žiadnom nájsť nič pekného. Viem, že som ochudobnená o lásku, že by bolo fajn s niekým žiť, lenže ja sa proste bojím. Pripadá mi, že chlapi sú milí a príjemní je na začiatku vzťahu - a potom sa z každého stane bytosť, s ktorou sa nedá žiť. Neviem si predstaviť, že by som také sklamanie zažila znova. Aničke je teraz deväť rokov a otca prakticky nevída. On o to nestojí a ona postupne zabudla, že tu niekto taký bol. Napriek tomu mám výčitky, že ju vychovávam sama, že jej chýba mužský vzor. Lenže - chlap, ktorý by mohol byť vzorom, už snáď neexistuje.

Manžel ma sklamal. Po rozvode už som lásku nenašla


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky