Kvôli peniazom sme sa v rodine rozhádali. Teraz ponúkajú zmier, ale ja im neverím

So svojím bratom som mala celý život dobrý vzťah, aspoň som si to myslela. Hoci sme bývali každý v inom meste, schádzali sme sa aj so svojimi rodinami, navštevovali sa, spoločne slávili dôležitá jubilea, vídali sa aj v širšom kruhu s našimi rodičmi.


Najčastejším miestom stretnutia bola chata, ktorú moji a Milanovi rodičia postavili. A tá sa potom stala aj príčinou, kvôli ktorej už spolu skoro päť rokov nehovoríme. Teraz prišla z bratovej strany podaná ruka k zmieru, ale ja mu neverím.

Kvôli peniazom sme sa v rodine rozhádali. Teraz ponúkajú zmier, ale ja im neverím

Začalo to pred siedmimi rokmi. Krátko po sebe zomrela najprv mamička, potom otec. Nezostalo po nich moc peňazí, ale pomerne veľkým majetkom bola chata. Vystavali ju v 80. rokoch, s pomocou celej rodiny vrátane môjho manžela, ktorý tam urobil naozaj veľký kus práce. Keď boli moje aj Milanove deti menšie, trávili s babičkou a dedom na chalupe celé prázdniny, my sme tam jazdili tiež radi, mala som s chatou spojené celej mladosti.

Ale zatiaľ čo Milan so svojou ženou to mali na chate kúsok, pretože bývali v rovnakom meste ako naši rodičia a stačilo im prejsť ani nie dvadsať kilometrov, ja s rodinou bývam cez dvesto kilometrov ďaleko. V našom prípade teda nikto nešlo sa len tak zobrať a povedať si, že cez víkend pôjdeme na chatu.

Po smrti môjho ocka sa chata stala predmetom dedičského konania

S mojím mužom sme to doma niekoľkokrát prebrali, pýtali sa aj detí, a došli k jednoznačnému záveru: Vzhľadom k tomu, kde bývame, pre nás chata nemá zmysel. Ak by ju Milan chcel, nech si ju nechá a oplatí nás.

Prišlo nám to ako úplne logické a rozumné riešenie. O to viac nás zaskočila bratovho reakcie. Najprv sa hrozne divil, prečo by nás mal vyplácať, keď tam môžeme jazdiť ako naďalej. Vysvetľovali sme mu, že kvôli tomu, aby sme tam išli raz za rok, chatu skutočne nepotrebujeme. A ak by sme ju aj naďalej vlastnili napoly, museli by sme do nej aj napoly investovať, bez toho aby sme z toho niečo mali.

Začal kolotoč hádok a podrazov

"Ak vy o ňu stojíte, majte ju celú. My tam potom jazdiť vôbec nebudeme, "vysvetľovali sme. To Milana úplne vytočilo. Môj muž, ktorý je pragmatik a mal od celej situácie odstup, na rozdiel odo mňa, ktorá sa nechcela hádať s vlastným bratom, mal skoro jasno. "To je jasné, oni čakali, že to zostane ako doteraz, platiť budeme všetci, ale jazdiť tam budú v podstate len oni. A nechce sa im zrazu zháňať peniaze, aby ťa vyplatili. "

Snažili sme sa aj naďalej o nejakú rozumnú domluvu, ale brata ako by sme tým čím ďalej viac vytáčali. Navrhovala som mu splátkový kalendár, nechcela som peniaze hneď, ale márne. Najprv sa začal správať ako typický neľútostný podnikateľ, ktorým bol, a snažil sa nás zmiasť rôznymi výklady o daniach a nevýhodnosti takéhoto riešenia. Prebrala som to s kamarátkou právničkou a prišla na neho s faktami, ktorá jeho slová vyvracala. Začal na mňa kričať, že sa snažím podraziť vlastného brata!

Potom vytiahol ešte silnejší kaliber

Vraj by sa rodičia museli v hrobe obracať, keby videli, že sa chcem chaty zbaviť. To už ma nadvihlo. "Nie, obracali by sa, keby videli, ako sa správaš k vlastnej sestre. Nechcem sa zbaviť chaty, chcela som ti vyhovieť. Je normálne, že sa to takto s dedičstvom robí. "

Milanove výpady sa stupňovali

Začal do nich zaťahovať aj širšiu rodinu. Keď sa mu môj muž pokúsil dohovoriť, reval, že nikto CUDZEJ do toho hovoriť nebude! Potom naočkoval svoju ženu, ktorá na to prišla nevinne, aby si přisazovala aj svojimi poznámkami. Do toho neustále opakoval, že na vyplatenie nemá peniaze, pretože sa mu teraz v podnikaní nedarí. To ale nevadilo tomu, aby o niekoľko mesiacov neskôr predali byt a začali si stavať dom!

Po predaji nastalo päť rokov mlčania

Ja už v tú dobu bola zrelá na psychiatra, strašne ťažko som celú situáciu niesla. Nikdy by ma nenapadlo, že sa môj brat dokáže takto správať, nechápala som to. Z poslednej návštevy u nich som odchádzala ako spráskaný pes, rozhodnutá už tam nikdy nevkročiť. Jačal na mňa ako na malú holku, skoro som sa bála, že ma snáď udrie.

"Tak si to teda predajte, ale ma pri tom neuvidíte!"

Zareval nakoniec. Nebyť môjho manžela, ktorý ma podporoval, asi by som to ukončila niečím v zmysle "Tak si chatu nechaj, hlavne nech už mám pokoj", ale Honza ma prinútil sa spamätať a nenechať sebou takhle orať.

Milan z chaty vypratal veci, ktoré si chcel vziať, bez toho, aby sa pýtal, či by som o niečo po rodičoch nestála aj ja. Potom len stroho odkázal, že on už tam nepáchne a nech to tam ukazujeme, komu chceme. Takže sme víkend čo víkend jazdili 200 kilometrov a vykonávali záujemcov. Zaplaťpámbůh sa hneď z piatej prehliadky vykľuli naozaj vážni záujemcovia a do mesiaca bola chata predaná. Obrečela som to, ale zároveň sa mi strašne uľavilo, že už je to za nami. Milanovi sme poslali polovicu peňazí na účet, bez toho aby sme sa dočkali akejkoľvek reakcie.

To bolo pred skoro piatimi rokmi

Za tú dobu sme spolu neprehovorili ani slovo. Spamätávala som sa skoro rok, s manželom sme sa kvôli tomu nespočetnekrát hádali. On nemohol ako jedináčik pochopiť, prečo ma tak trápi, že nehovorím s vlastným bratom. Koľkokrát som mala chuť zdvihnú telefón a zavolať, ale zakaždým som si povedala, že ja som nič neurobila a či by sa mal niekto ospravedlniť za svoje správanie, je to on. Keď som si pripomenula niektoré klamstvá, čo mi vmietol, robilo sa mi úplne fyzicky zle a mala som zlosť.

Pozvanie na oslavu ma zaskočilo

Ten ale počas rokov postupne vyprcháva, vystriedal ho len smútok, prečo to takto muselo dopadnúť. Pred zhruba mesiacom Milan oslávil 50. narodeniny. Po dlhom zvažoval mi to nedalo a poslala som mu poštou želanie s gratuláciou. Len prosté "Všetko najlepšie praje Markéta s rodinoum," aby som mala pokoj. Vôbec som nečakala odpoveď, ale za pár dní prišlo pozvanie na veľkú rodinnú oslavu, aby sme sa "zišli, ako sme to vždy robievali".

Sedeli sme nad tým kusom papiera s Honzom a dookola premýšľali, čo s tým

Naozaj nemáme chuť po piatich rokoch mlčania prísť rovno na veľkú oslavu, kde budú desiatky ďalších ľudí. Po niekoľkých dňoch váhania sme opatrne odpísali, že za pozvanie ďakujeme, ale radšej by sme sa najskôr zišli len v štyroch. Odpoveď bola, že to môžeme kedykoľvek, ale oslava je len jedna.

Mieša sa vo mne znova zlosť proti nemu a túžba konečne sa vrátiť k normálnym vzťahom

Lenže Milan sa chová, ako by sa nič nestalo, a neviem si predstaviť, že by sme všetko hodili za hlavu nakreslením hrubé čiary a mlčaním. Čakala by som z jeho strany ospravedlnenie, alebo aspoň náznak, že si je vedomý toho, čo sa dialo. Ale toto? Pripadá mi, ako by chcel v príbuzenstve demonštrovať, že je všetko v poriadku, vie, že na rodinnej oslave by sa táto téma vôbec neotvárala.

Zároveň ale tuším, že ak by sme neprišli, nezačneme spolu hovoriť už nikdy - a to si neviem predstaviť. Znovu sme teda odpovedali, že by sme predsa len radšej najprv komorné stretnutie, keď sme si tak dlho nepopovídali, a navrhli aj termín. Bol odmietnutý s tým, že už niečo majú, a že sa uvidíme na oslave.

Tak je toto podaná ruka k zmieru? Vôbec neviem, čo robiť. Oslava sa blíži a my sa ešte nerozhodli, či tam pôjdeme, alebo nie ...

Kvôli peniazom sme sa v rodine rozhádali. Teraz ponúkajú zmier, ale ja im neverím


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky