Kamarátka si ničí život. Ako jej mám pomôcť?

Elišku známy už viac než 30 rokov. A skoro rovnako dlho je moja najlepšia kamarátka. Prvýkrát sme sa stretli v škôlke, ale tam sme ešte o sebe moc nevedeli. Potom nás posadili v prvej triede do jednej lavice - a tým začalo naše celoživotné priateľstvo.


Dneska je nám obom 35 rokov. Ale zatiaľ čo ja mám šťastný život podľa svojich predstáv, Eliška si ho sama ničí

Naše priateľstvo prešlo samozrejme niekoľkých zaťažkávacím skúškami, akými si dievčatá a neskôr ženskej musí prejsť. Hádky o Honzíka v druhej a tretej triede, "zrady" pri nadväzovaní kamarátstva s inými dievčatami, prvé lásky, rozdelenie po maturite, kedy som ja šla na vysokú a Eliška rovno do práce. Ale nikdy to nedošlo tak ďaleko, že by sme spolu nehovorili viac než deň (kvôli Jankovi). Až teraz.

Je zvláštne, že sme si vždy tak dobre rozumeli, aj keď sme každá svojím založením úplne iná

Ja som vždy mala celkom jasno v tom, čo chcem, a snažila sa pre to niečo robiť - zároveň ma to ale aj dosť obmedzovalo, pretože som sa bála urobiť nejaký krok stranou z naplánovanej cesty av mojom živote bolo málo spontánnosti.

Oproti tomu Eliška nevedela vôbec, kam v živote smerovať, vedela jediné - že si chce užívať plnými dúškami. Podľa toho to taky vyzeralo. Po maturite sa tak dlho rozhodovala, čo so sebou, až jej ušla možnosť ďalšieho štúdia aj všetky aspon trochu atraktívne pracovné ponuky, ktoré v našom malom meste boli.

Nakoniec skončila u prepážky na pošte, čo bolo v jej prípade naozaj škoda

Stále opakovala, že je to len dočasne, ale nakoniec mi pripadalo, že sa jej tam zapáčilo. Odpracovala si svojich osem hodín a potom mala pokoj. Ja jazdila domov len na víkendy, a takmer zakaždým sme spolu vyrazili na jednu z dvoch diskoték, ktoré u nás boli. Ma to ani moc nebavilo, ale Eliška sa na ten večer vždy tešila celý týždeň. Myslela si, že sa tam "konečne zoznámi".

Ja som si v Prahe našla priateľa veľmi rýchlo, ale Eliške sa v tomto moc nedarilo. Na strednej škole prežila pár nevinných známostí, žiadny dlhší vzťah však neprežila. Trošku som jej dohovárala, že predsa na diskotéke nemôže hľadať životného partnera. Namietala, že nikde inde sa nemá šancu zoznámiť.

"Na poštu chodí len starci pre dôchodok, a ja nechcem u tej prepážky zhniť," tvrdila

Niečo pravdy na tom bolo. Skúsila som jej teda navrhnúť, nech sa presťahuje do iného mesta alebo skúsi s ročným oneskorením ešte študovať. Vyzerala, že o tom premýšľa. Lenže za pár týždňov bolo všetko inak. Ten sled udalostí prišiel tak rýchlo, že som to ani nestačila sledovať. Eliška sa na diskotéke zoznámila s nejakým Michalom. Vyliezlo to z nej až neskôr, ale hneď ten večer sa s ním vyspala a okamžite otehotnela. Dozvedela som sa to, keď bola v druhom mesiaci. "Budeme sa brať," hlásila nadšene a vyzerala naozaj šťastne. Radovala som sa s ňou, aj keď som skryto mala svoje pochybnosti a obavy - otehotnieť s niekým, koho vôbec nepoznám? A po dvoch mesiacoch sa brať? Snažila som sa ju ale podporovať a bola zvedavá, až mi svojho priateľa predstaví.

Nakoniec sa tak stalo až na svadbe, ktorú usporiadali rýchlo a skromne o mesiac neskôr. Išla som jej totiž za svedka. Ženích ma zaskočil už tým, že bol zrejme skoro dvakrát starší ako Eliška. Oveľa horšie bolo, že už pred obradom z neho tiahol alkohol a podanie ruky bolo z jeho strany trochu vratké.

"To vieš, je nervózny," ospravedlnila ho kamarátka a ja sa na ňu prekvapene pozerala

Bola vždy slobodomyseľná, ale teraz mi pripadalo, že je z budúceho manžela úplne vedľa a vôbec nevidia, čo ja. A zrejme aj ostatní. Svadba bola skromná, Eliška mala len mamičku a okrem mňa prišlo niekoľko spolužiakov zo strednej školy. Všetci vyzerali rovnako rozpačito ako ja ao hurónsky oslavu sa po obrade starali kumpáni z Michalová strany - všetci skoro o generáciu starší ako my.

Musím povedať, že vtedy som zažívali pocity, ktoré by sa dali nazvať ako zdesenie

Ale čože tohle môžete najlepšej kamarátke v deň svadby povedať? A tak som sa snažila veseliť s ňou, pretože ona vyzerala, že je naozaj šťastná. Po svadbe sa Eliška nasťahovala k Michalovi a ja sa vrátila k svojim študijným povinnostiam a živote vo veľkomeste. Vždy, keď som išla navštíviť rodičov, som sa za Eliškou zastavila. Najskôr to ešte bolo ako-tak dobré, ale potom mi pripadalo, že už o to ani nestojí.

"Vieš, Michal by sa hneval, že sa vykecávám, keď je doma toľko práce," vysvetľovala mi ospravedlňujúco v deviatom (!) Mesiaci

Jej prístup ma ohuroval, ale keď som sa opatrne vypytovala, zaľahla slepota sa a ani so mnou hovoriť nechcela. Jej dcéru som prvýkrát videla, až keď jej bolo pol roka! Prišlo niekoľko rokov, kedy som sa s Eliškou vídala len niekoľkokrát do roka. S partnerom som si v Prahe našli spoločný podnájom a domov už som jazdila za rodičmi oveľa menej. Mala som snahu sa s ňou zakaždým vidieť, ale často sa mi to ani nepodarilo.

"Eliška, tá má asi starosti ..

" hovorila neurčito mama. Keď som kamarátke volala a skúšala sa pozvať, vždy sa na niečo vyhovorila. Nakoniec som sa vlani pred Vianocami vydala k nej domov bez ohlásenia. Zazvonila som a otvorila mi osoba, ktorej som sa zľakla. Eliška bola chudá, ale pritom opuchnutá v tvári, v nejakých divných handrách, s mastnými vlasmi a - opitá! Z bytu sa ozýval plač dieťaťa, okrem staršej dcéry mala už aj ročného chlapčeka. Ale nezdalo sa, že by ju to vyvádzalo z miery.

"Eliška, čo sa to s tebou stalo?

Môžem ti nejako pomôcť? "Pozerala sa na mňa, ako keby ma ani nepoznala. Nakoniec som ju odstrčila, vošla do bytu a zhrozila sa neporiadku, ktorý tam panoval. Zatriasla som kamarátke ramenami a snažila sa si s ňou rozumne porozprávať, ale ako by ma vôbec nevnímala. Pokúšala som sa jej tam upratať, ale nebolo prakticky ani čím, aj takú vec, ako metlu, som hľadala márne.

Do toho sa znenazdajky objavil v byte jej manžel

"Čo ty tu robíš?," Skríkol na mňa. Ihneď som spoznala, že aj on notně popíjal. A to boli tri hodiny popoludní. "Prišla som za svojou kamarátkou," povedal som neutrálne. "A ty si sa ma snáď dovolila, či k nám môže?!" Oboril sa Michal na Elišku a než som sa spamätala, vrazil jej facku. A ona, namiesto aby sa bránila, sa na neho len tupo pozrela a potom odišla do kúpeľne.

Ma Michal bez okolkov vystrkal pred dvere

"A už tu neotravuj!" Vyprevadil ma. V šoku som došla domov a všetko rozprávala mame. "Sú to obaja alkoholici," konštatovala. Nedokázala presne povedať, kedy sa z Elišky stala tato troska, ale často ju v meste stretávala, ako sa za bieleho dňa potáca s kočíkom, dcéru vlečie za ruku a potom celý deň sedí v parku a zíza do prázdna.

Z môjho pohľadu je situácia jasná - Michal je alkoholik a pre ranu zrejme nejde ďaleko

Elišku stiahol so sebou, aj keď nechápem, ako tá rázna a veselá baba mohla nechať dôjsť veci takto ďaleko. Od mojej návštevy uplynul skoro rok. Od tej doby sa v pravidelných intervaloch snažím s Eliškou spojiť. Telefón mi niekedy zdvihne, ale hovorí do neho, akoby ani nevedela, kto som, a všetky moje pokusy o osobné stretnutie odmieta. "Nemám čas, nehodí sa to, nebudem doma," opakuje. Ako by sa ma bála.

Vždy, keď prídem za rodičmi, vydám sa k ich domu a zvoním, ale nikdy mi nikto neotvoril

Skúšala som všeličo. Smsky, hlasovú schránku, aj klasické listy poštou. Eliška robí mŕtveho chrobáka. Pýtala som sa aj spolužiakov, ktorí boli na svadbe. Ale nikto s ňou nie je v kontakte, len ju občas zazrú v meste.

Strašne rada by som jej nejako pomohla, ale neviem ako. Musela by som chcieť ona sama. Netuším, či si svoju situáciu neuvedomuje, a alebo si jednoducho nechať pomôcť nechce ...

Kamarátka si ničí život. Ako jej mám pomôcť?


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky